Táto internetová stránka používa technológiu cookies. Bližšie informácie o súboroch cookies nájdete v sekcii webstránky Cookies.

Viac
 

História

Vznik obce

Prvá písomná zmienka o dedine Sliepkovce je v listine z roku 1314 o deľbe majetkov šľachticov z Budkoviec, ktorým patrili aj Sliepkovce. Obec pôvodne vznikla ako osada kráľovských strážcov hraníc. V 14. stor. mala obec úradný názov Zelepke. Bol to maďarizovaný názov staršieho slovenského názvu Selepka, neskôr sa z neho vyvinul názov Slepkovce.


Roky 1600 – 1900

V roku 1600 malo sídlisko sedem poddanských domov. Po úpadku sedliactva dochádzalo k znižovaniu počtu obyvateľstva i domov a sídlisko spustlo natoľko, že začiatkom 18. stor. a v rokoch 1715 – 1720 dedina neexistovala. Pôvodne sa obec rozprestierala medzi vodnými tokmi Laborec a Duša. Miesto kde sa nachádzala sa označuje “starý valal” . Obec patrila do Zemplínskej stolice k Michalovskému slúžnovskému obvodu a okresu Michalovce. Na základe kanonickej vizitácie z roku 1749 zisťujeme, že tu bývalo 78 ľudí.

V rokoch 1171 – 1774 prebehla urbárska regulácia z vtedy spísaných súpisov sa dozvedáme o podmienkach života vtedajších obyvateľov: využívanie dvojpoľného systému, platenie cirkevného desiatku, a deviatku zemepánovi. Robotné povinnosti zahŕňali prácu na grófskych pozemkoch tri dni v týždni. Cirkevný život rímskokatolíkov bol spojený s farnosťou Budkovce a miestnym farským kostolom. Gréckokatolíci patrili pod farnosť Dúbravka. Podľa sumárneho súpisu obyvateľstva okresu Michalovce v Zemplínskej stolici z roku 1800 žilo v 50-tich domoch 60 rodín. Z celkového počtu 372 obyvateľov bolo 13 sedliakov, 22 želiarov a podželiarov, 154 synov rodín a 183 žien. Podľa štatistiky z roku 1828 bol zaznamenaný demografický nárast. 436 obyvateľov obývalo 56 domov.

V roku 1831 boli obyvatelia Sliepkoviec aktívnymi účastníkmi Východoslovenského roľníckeho povstania. Príčinami vypuknutia povstania boli rýchlo sa šíriaca cholera, ktorej podľahlo aj niekoľko KoneSliepkovčanov a nepopulárne opatrenia proti tejto epidémii. Obyvatelia 30. júla 1831 napadli lekára, ktorý tu vykonával proticholerové opatrenia. Dospelo to až do štádia, keď v auguste toho istého roku prikročili Dúbravčania, Sliepkovčania a Budkovčania k uväzneniu pánov a Židov. Marcové zákony z roku 1848, schválené uhorským snemom, zrušili poddanstvo v krajine. Medzi inými boli zrušené aj poddanská robota na statkoch pánov, cirkevný desiatok, zemepánsky deviatok. Na Zemplíne sa však tento zákon uplatňoval oveľa pomalšie oproti iným častiam vtedajšieho Uhorska. Sedliaci hospodárili na pôde, ktorú dostali do súkromného vlastníctva, ostatní pracovali na okolitých poľnohospodárskych majeroch.

Do roku 1880 navštevovali školopovinné deti rímskokatolícku ľudovú školu v Budkovciach. Po r. 1880 bola v Sliepkovciach zriadená jednotriedna rímskokatolícka ľudová škola. Škola bola obyčajná chalupa z dreva a blata. Pozostávala z izby pre učiteľa, pitvora a učebne. Deti nastupovali do školy ako osemročné a školskú dochádzku končili ako dvanásťročné. Domy pred presťahovaním obce boli budované z dreva a vaľkov, omastené blatom a so strechami zo slamy. Dedina bola povestná množstvom blata, ktoré tu bolo celým rokom, no najmä v jari a v jeseni (Odtiaľ názov “Šľipkovce”, slovensky Slepkovce a Sliepkovce).

Časté záplavy sužovali obyvateľstvo. Pravidelne sa vylievali raz Laborec raz Duša. Voda ničila úrodu na poliach i obydlia obyvateľov. Voda často vnikala do domov a ľudia hľadali útočisko na povalách a zachraňovali si holé životy na strechách domov. Napriek týmto skutočnostiam počet obyvateľov vzrastal. Pred presťahovaním obce v roku 1890 obývalo 60 domov 570 ľudí. V roku 1895 postihla obec veľká povodeň, ktorá pripravila ľudí o väčšiu časť ich majetkov. Preto sa uchádzali o pozemky v Žbinskom chotári, ktoré neboli ohrozované povodňami kvôli svojej vyššej polohe.

Gróf Dénes Andrassy (Dionýz Andráši) so svojou manželkou videli biedu obyvateľov, preto súhlasili s predajom pozemku a poskytli dar v hodnote 10 000 zlatých. Z tohoto podnetu bola obec pomenovaná po grófovi Andrášim “Dénesfalva”, v prekladeDenešova dedina, čiže Denešovce. Názov “Dénesfalva” sa oficiálne začal používať od roku 1895, keď ho schválil minister vnútra Rakúsko-Uhorska. Posledným richtárom na “starom valale” a prvým v novovybudovaných Sliepkovciach bol Michal Kažmirský.

Zo sumy venovanej grófom Andrášim vyplatila dedina poplatky za vnútorné cesty pozemok na školu, kostol, cintorín, obecný dom a rôzne iné poplatky. Zvyšok rozdelili medzi občanov, ktorým priznali nárok na podporu. Losovaním bolo rozdelených 115 usadlostí, ktoré museli občania splatiť. V roku 1897 sa po vymeraní pozemkov začalo s budovaním, ktoré bolo dokončené v roku 1900. Presťahovanie bolo ukončené v roku 1899. Výstavba prebiehala na plánovanom krížovom pôdoryse (Dodnes sú ulice usporiadané v tvare kríža.). Na novom mieste bola vybudovaná škola so schválením príslušného ministerstva. Otvorená bola v roku 1900. Prvý učiteľ Belo Kováč vyučoval v maďarskom jazyku.

Od roku 1900

Ako preventívne opatrenie proti povodniam dal gróf Andráši vykopať kanál, ktorý viedol popod žbinský les. Viedol od Duše cez sliepkovský chotár až po lastomírsky. Podľa sčítania z roku 1900 žilo v Sliepkovciach celkovo 507 ľudí, z toho 318 rímskokatolíkov, 170 gréckokatolíkov, 2 luteráni a 17 obyvateľov bolo židovského vierovyznania. Na prelome 19. a 20. stor. prebehla Sliepkovcami vysťahovalecká vlna. Najpreferovanejšou krajinou, kam sa emigranti masovo sťahovali boli Spojené štáty americké. Poštu dedinčania využívali v Budkovciach, železničnú stanicu v Bánovciach nad Ondavou. Prvá svetová vojna ovplyvnila život aj v Sliepkovciach. V roku 1914 povolali na vojnu starostu Jozefa Pandoščáka, ktorý vo vojne padol. Školské vyučovanie bolo prerušené. V roku 1918 sa starostom stal Štefan Jenči.

Za jeho starostovania nastali v krajine prevratné zmeny. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a 28. septembra 1918 vznikla Československá republika. Pre toto obdobie je charakteristické budovanie už murovaných domov s valbovou strechou. Zo strany Sliepkovčanov bola vyvíjaná snaha o postavenie kostola. Kostol mal byť postavený na pozemku, ktorý v predchádzajúcom období daroval gróf Dionýz Andráši, spolu s fundamentáciou v hodnote 16 000 korún. Plán kostola urobil staviteľ Kozma z Michaloviec a rozpočet stanovil na 300 000 korún. Na dobrovoľnú zbierku prispievali rímskokatolíci i gréckokatolíci. Kostol v secesnom historizujúcom štýle začali stavať v roku 1921 a dokončili ho v roku 1922. Architektúra hlavného oltára bola zhotovená A. Heflerom z Bardejova. Oltárny obraz, s motívom Nanebovstúpenia Pána, technikou oleja na plátne, vyhotovil významný maliar z Michaloviec Teodor Jozef Mousson. Je autorom aj obrazu Kristus v Getsemanskej záhrade, ktorý dodnes zdobí interiér kostola. V roku 1928 bol do funkcie starostu zvolený Michal Jenči. Jeho primárnym cieľom bolo vybudovanie cesty medzi Sliepkovcami a Budkovcami. Spojenie bolo dôležité, lebo ľudia do Budkoviec chodili na faru, notársky úrad, poštu, železničnú a žandársku stanicu, k lekárovi i lekárnikovi. Stavba sa vykonávala v rokoch 1931 – 1933. Kameň na cestu vozili Sliepkovčania i Dúbravčania zo železničnej stanice v Budkovciach.

Po vzniku Slovenska (14. marec 1939) zaútočila maďarská armáda 23. marca 1939 z Podkarpatskej Rusi na východné Slovensko. Na odpor sa postavili dobrovoľníci Hlinkovej gardy a príslušníci slovenskej armády. V prvý deň Malej vojny (tak sa tento konflikt označuje medzi Maďarskom a Slovenskom) padol gardista Mikuláš Klanica, rodák zo Sliepkoviec. Tu bol aj pochovaný so všetkými vojenskými poctami. Vo vojne padli viacerí obyvatelia Sliepkoviec, medzi inými Michal Čižmar a Štefan Čižmar. 2. svetová vojna zasahuje Sliepkovčanov po vypuknutí SNP v auguste 1944. Na dedinu dopadli v novembri 1944 dve bomby z nemeckých lietadiel. V dňoch 12. – 24. novembra nemecká armáda rekviruje potraviny, obilie, dobytok a kone. 26. novembra prichádza počas ústupu Nemcov do obce Červená armáda a zriaďuje poľné letisko. Po oslobodení niekoľko občanov založilo Komunistickú stranu. Od roku 1944 viedol školu Ján Dandár. V dvojtriedke vyučoval časť žiakov dopoludnia, časť popoludní. V 50-tych rokoch bola v obci zriadená úradovňa Miestneho národného výboru. Bola dokončená elektrifikácia, telefonizácia, obecné cesty i cesta Sliepkovce – Lastomír.